Socha Panny Márie

Mariánsky stĺp na Staromestskom námestí v Prahe vznikol bezprostredne po skončení tridsaťročnej vojny ako verejný prejav vďačnosti za záchranu mesta. Pražania v roku 1648 čelili poslednému útoku švédskych vojsk, ktoré sa pokúsili dobyť Staré Mesto. Mešťania sa vtedy modlili k Bohu prostredníctvom príhovorov Panny Márie pred obrazom, ktorý jej bol zasvätený a vystavený na Staromestskom námestí. Odtiaľ pochádza miestne prívlastkové pomenovanie Panna Mária Rynecká (podľa starého českého výrazu pre námestie – rynek). Keď sa vojna skončila, mesto aj cisár Ferdinand III. chceli túto skutočnosť vsadiť do kameňa. Rozhodli sa teda poďakovať Panne Márii za ochranu Prahy tým, že jej na námestí postavia stĺp a votívny obraz Panny Márie umiestnia do jeho podstavca. V roku 1652 ho za prítomnosti cisára posvätil kardinál Arnošt Vojtěch z Harrachu, pražský arcibiskup a veľmajster Rádu Krížovníkov s červenou hviezdou. Cisár tiež zriadil nadáciu pod správou metropolitnej kapituly na udržiavanie pravidelných bohoslužieb. Procesie k stĺpu sa konali každú sobotu, na mariánske sviatky a ich vigílie.

Vrcholová socha Immaculaty je typizované zobrazenie Panny Márie, ktoré odkazuje na učenie o neposkvrnenom počatí (immaculata conceptio), ktoré bolo vyhlásené za dogmu až o dve storočia neskôr. Viera, že na Matku Božiu nebol prenesený prvotný dedičný hriech, je súčasťou cirkevnej Tradície. Prvý zaznamenaný zreteľne formulovaný doklad pochádza zo 7. storočia od svätého Sofrónia z Jeruzalema: „Nikto, okrem teba, nebol vopred očistený.“ (Hom. II; PG 87/3, 3248). Samotná mariánska úcta má svoj biblický základ v Lukášovom evanjeliu: „Od tejto chvíle ma budú blahoslaviť všetky pokolenia…“ (Lk 1,48). Mária je znázornená ako modliaca sa Matka, ktorá šliape po drakovi a pritom sa obracia k nebu. Dvanásť hviezd okolo jej hlavy odkazuje na Jánovo Zjavenie, v ktorom sa objavuje „Žena odetá slnkom, s mesiacom pod nohami a s korunou dvanástich hviezd okolo hlavy.“ (Zj 12,1), ktoré je vykladané ako obraz Mariinej účasti na Kristovom víťazstve už od 2. storočia. Motív pošliapania draka má svoju paralelu v žalme: „po levovi a po zmiji šliapať budeš, pošliapeš levíča i draka.“ (Žl 91,13), ktorý má svoj základ vo verši „Medzi teba a ženu položím nepriateľstvo, i medzi semeno tvoje a semeno jej. Ono ti rozdrví hlavu a ty jemu rozdrvíš pätu.“ (Gn 3,15). V barokovej dobe bol drak chápaný nielen ako symbol zla, ale aj ako obraz duchovnej zaslepenosti, ktorá bola po vojne vnímaná ako jedna z príčin spoločenského rozvratu Európy. Hodnoty, ktoré prináša viera, víťazia nad silami rozkladu, ktoré ničia ľudskú spoločnosť. Stĺp tak nebol len pamätníkom, ale aj verejným vyznaním dôvery, že duchovný poriadok môže zvíťaziť nad chaosom.

Mariánsky stĺp bol postavený na mieste, ktoré si Pražania spájali s hlbokým ponížením. Práve tu totiž Sasi pri vpadnutí do mesta v marci 1632 pripevnili na stoličku pod pranierom Palladium, najuctievanejší mariánsky obraz českých krajín, čo bolo vnímané ako vedomé znesvätenie. Preto už v roku 1647 strahovský opát navrhol na tomto mieste vztýčiť mariánsky stĺp ako znamenie obnovy, očistenia a ochrany Prahy, a po obrane mesta proti Švédom v roku 1648 získala táto myšlienka ešte silnejší duchovný a symbolický význam. Mariánske stĺpy pritom nadväzujú na starobylú tradíciu siahajúcu až k legende o Panne Márii na stĺpe v Zaragoze, kde sa podľa tradície zjavila apoštolovi Jakubovi a zanechala mu kamenný pilier ako znamenie svojej trvalej ochrany. Baroková Európa túto legendu chápala ako obraz Mariinej prítomnosti uprostred kresťanských miest, a preto sa stĺp stal výrazom dôvery, že Panna Mária chráni miesto, ktoré jej bolo zasvätené.

K ikonografickému posolstvu stĺpa patria aj štyria anjeli rozmiestnení na sokloch okolo podstavca:

anjel s kľúčom, ktorý drží diabla v reťaziach, zobrazuje scénu zo Zjavenia: „…ako z neba zostupuje anjel, ktorý má v ruke kľúč od priepasti a veľkú reťaz. Zmocnil sa draka, toho dávneho hada, toho diabla a satana, na tisíc rokov ho spútal, uvrhol do priepasti, uzamkol ju a zapečatil, aby už nemohol klamať národy, kým sa nedovŕši tých tisíc rokov. Potom musí byť ešte na krátky čas prepustený.“ (Zj 20,1‑3).
anjel s plamenným mečom predstavuje cherubína strážiaceho rajskú záhradu: „Na východ od záhrady v Edene usadil cherubínov s blýskajúcim sa plamenným mečom, aby strážili cestu k stromu života.“ (Gn 3,24). Démon s levou hlavou a blanami pripomína slová apoštola Petra: „Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by pohltil.“ (1 Pt 5,8). V tomto obraze je zlo zastavené už pri bráne Edenu.
anjel s taseným mečom, ktorý šliape na porazeného draka, odkazuje na nebeský boj archanjela Michala: „A strhla sa bitka na nebi: Michal a jeho anjeli sa utkali s drakom. Drak i jeho anjeli bojovali, ale nezvíťazili a nebolo už pre nich miesta v nebi. A veľký drak, ten dávny had, nazývaný diabol a satan, ktorý zvádzal celý svet, bol zvrhnutý na zem a s ním aj jeho anjeli.“ (Zj 12,7‑9). Zároveň jeho postoj môže pripomínať biblickú scénu, v ktorej Hospodinov anjel s taseným mečom v úzkej tiesňave zastavil Balaámovu cestu (Nm 22,26‑31), aj jej paralelu v boji na Karlovom moste.
anjel s krížom zrážajúci diabla k zemi vyjadruje, že obrana mesta bola chápaná ako súčasť širšieho duchovného zápasu. Sila kríža je v Písme spojená s Kristovým víťazstvom nad zlom: „Zvíťazili nad ním pre krv Baránkovu a pre slovo svojho svedectva.“ (Zj 12,11).

Keď bol stĺp v atmosfére eufórie po vyhlásení Československa strhnutý davom, nestal sa tento čin len symbolom premeny politickej moci, ale tiež predznamenal obdobie novej republiky, v ktorej začala byť cirkev stále viac vytláčaná z verejného priestoru. Strhnutie stĺpa nebolo len odstránením barokového pamätníka, ale aj gestom kultúrneho zlomu, ktorý ukázal, aké hlboké napätie panovalo medzi náboženským dedičstvom predkov a novo sa formujúcimi protikatolíckymi prúdmi. Časť ich aktérov sa v nasledujúcich rokoch priklonila k socialistickému a neskôr komunistickému hnutiu, ktoré neskôr začalo prenasledovať ľudí, ktorí sa ku kresťanstvu verejne hlásili.

Napriek tomu mariánska úcta v Prahe nezanikla. Gotický obraz Panny Márie Ryneckej, ktorý kedysi prečkal husitské obrazoborectvo, sa zachoval aj po strhnutí stĺpa. Četné fragmenty z neho aj z jeho sochárskej výzdoby sú dnes uložené v lapidáriu. Myšlienka jeho obnovy prežila celé 20. storočie. Keď bol v roku 2020 znovu vztýčený, nešlo len o rekonštrukciu barokového diela, ale o nadviazanie na duchovné dedičstvo, ktoré presahuje politické dejiny. A predovšetkým ukazuje, že niektoré symboly, aj keď na čas zmiznú, majú silu sa vrátiť, pretože patria k identite mesta aj ľudí, ktorí v ňom žijú.