Latinský nápis

Mariánsky stĺp na Staromestskom námestí nie je len duchovným symbolom a historickým monumentom, ale aj mimoriadnym technickým a umeleckým dielom. Jeho podoba, materiál aj konštrukcia odrážajú barokovú estetiku polovice 17. storočia aj moderné požiadavky na obnovu pamiatky v náročných podmienkach pražskej klímy. Základné posolstvo stĺpa je vyjadrené už v latinskom nápise na podstavci: Panej Rodičke bez poškvrny prvotnej počatej za obhájenie a oslobodenie mesta zbožný a spravodlivý cisár túto sochu postavil. Tento text jasne ukazuje, že stĺp bol postavený ako pamätník víťazstva pražských mešťanov nad tromi švédskymi armádami. Súčet veľkých písmen, ktoré predstavujú rímske číslice, uvádza rok postavenia stĺpa.

M + 5 × C + 2 × L + 7 × V + 15 × I = 1000 + 5 × 100 + 2 × 50 + 7 × 5 + 15 × 1 = 1000 + 500 + 100 + 35 + 15 = 1650

Mariánsky stĺp je významný aj z hľadiska dejín umenia. Ide o prvý mariánsky stĺp v Čechách a zároveň o jednu z najstarších barokových sôch na našom území. Jeho autor, Ján Jiří Bendl, zohral kľúčovú úlohu pri prenose barokového štýlu do českého prostredia. Kým v Taliansku a južnom Nemecku sa barokové sochárstvo opieralo o mramor, Bendl musel pracovať s českým pieskovcom, ktorý neodráža svetlo tak ako mramor. Aby dosiahol barokovú dramatickosť, musel vyvinúť špeciálnu techniku modelácie povrchu, ktorá vytvára kontrast svetla a tieňa aj na menej lesklom materiáli. Tým položil základy českého barokového sochárstva.

Celková výška stĺpa aj s vrcholovou sochou je 15,83 metra. Jednotlivé časti nie sú spojené napevno, ale sú medzi nimi umiestnené olovené plechy. Keby to tak nebolo, silný vietor by takú tuhú stavbu dokázal rozlámať. Výkyv hornej sochy je až 20 cm. Hmotnosť celého diela je približne 130 ton. Stĺp stojí na pôvodných kamenných základoch zo 17. storočia s rozmermi približne 7,8 x 7,8 metra, ktoré sú však hlboko pod súčasnou úrovňou námestia, pretože tá sa odvtedy zvýšila. Sú tvorené najmä lomovou opukou doplnenou kremencom, riečnymi valúnmi, tehlami a ďalšou dobovou stavebnou suťou a všetko je spojené vápennou maltou. Nad pôvodným základom preto stavebná firma Řehoř s.r.o. odliala nový základový blok zo železobetónu C30/37 XF3. Pôvodné kusy Mariánskeho stĺpa boli vyrobené z pieskovca z okolia Kamenných Žerhovíc. Tieto kamene nahradil pieskovec z Božanova. Šesťmetrový, 22-tonový driek s korintskou hlavicou a pätkou je vyrobený z kvarcitu dovezeného až z indickej oblasti Džajpuru. Sokel je zhotovený z kameňa Pietra Dorata z talianskeho mesta Vitorchiano. Stĺpy a stropná doska posvätného priestoru sú zo statických dôvodov vyrobené z mrákotínskej žuly.

Kópia originálnej sochy vzniká postupom, ktorý sa začína zhotovením presnej silikónovej formy z lukoprénu, ktorá zachytí každý detail povrchu. Z tejto formy sa vytvorí sadrový model, ktorý slúži ako základ na doplnenie chýbajúcich častí podľa zachovaných diel toho istého autora a podľa historických fotografií. Po domodelovaní vznikne kompletná podoba sochy, ktorú sochár následne prenesie do kameňa pomocou bodovania, teda presného merania a určovania bodov na sadrovom modeli a ich prenášania na kamenný blok. Takto vznikne verná kamenná kópia, ktorá zodpovedá originálu proporciami, objemom aj charakterom detailu. Akademický sochár Petr Váňa jeden mesiac dokončoval sochu Panny Márie v prenajatom reštaurátorskom ateliéri priamo v budove lapidária, aby mal originál bezprostredne pri sebe ako predlohu.

Stĺp mal však aj praktickú funkciu. Jeho os určovala pražský miestny poludník. V dlažbe Staromestského námestia je dodnes vyznačená jeho línia. Tieň stĺpa je v pravé poludnie najkratší a smeruje presne na sever. Podľa neho sa nastavoval Staromestský orloj. Neskôr sa presný čas meral v Klementine pomocou štrbinových slnečných hodín. V pravé poludnie dal muž z veže Klementina znamenie červeno-bielou zástavou a delostrelci z hradnej bašty číslo XIX vystrelili z kanóna. Po nástupe železnice a telegrafu sa pražský čas stal jednotným časovým štandardom pre celé Rakúsko. Stĺp bol zároveň východiskovým bodom, od ktorého sa v Českom kráľovstve merali vzdialenosti. Obnova stĺpa tak vrátila námestiu nielen jeho barokovú dominantu, ale aj historický astronomický a geodetický prvok.

Gloriola Panny Márie bola zhotovená tradičným postupom pozlacovania v ohni, ktorý je však veľmi nebezpečný. Metóda využíva schopnosť ortuti rozpúšťať zlato a vytvárať s ním pastu. Zlato sa najprv rozpustí v lúčavke kráľovskej. Potom sa z roztoku vysráža a následne zmieša so zahriatou ortuťou. Tým vznikne striebristo biely amalgám, ktorý má konzistenciu masla. Ten sa natrie na kovový predmet, ktorý sa následne zahreje nad dreveným uhlím. Ortuť sa odparí a na povrchu zostane pevne prichytená vrstva čistého zlata. Pri vypaľovaní sa však ortuť mení na neviditeľný, smrteľne jedovatý plyn.

Víťazstvo nad Švédmi patrí k najdôležitejším momentom pražskej heraldiky. V roku 1649 dostalo Staré Mesto od Ferdinanda III. do znaku „ruku s mečom, ktorá sa chystá brániť otvorenú bránu proti votrelcom“, a tucet zástav setnín (z latinského centum - sto), do ktorých boli obyvatelia mesta pri obrane rozdelení.

Červené pole nadobudlo nový význam, pretože začalo pripomínať krv preliatu pri obrane. Mestu bolo potvrdené právo používať titul Civitas Fidelissima (najvernejšie mesto) a zároveň boli potvrdené mestské slobody aj právo na mestskú milíciu. Pôvodná ozdoba znaku s turnajovou prilbou bola rozšírená zavedením troch turnajových prilieb a levy sa stali skutočnými štítonošmi celého znaku. Takto upravený znak prešiel roku 1784 bez zmien na celú Prahu a de iure existoval až do vzniku Veľkej Prahy v roku 1927, fakticky však len do roku 1918.