Historický obraz

V starovekom Grécku symbolicky zabezpečovala ochranu mesta drevená soška bohyne Pallas Atény, prenesená podľa legendy z Tróje. Neskôr sa výraz palladium začal používať pre obrazy či reliéfy, ktoré mali ochrannú funkciu. Kovový reliéf Panny Márie s Ježiškom, ktorý mal podľa povesti putovať od svätého Metoda cez svätú Ľudmilu až k svätému Václavovi, bol uctievaný ako predmet osobitnej ochrannej moci a začalo sa o ňom hovoriť ako o Palladiu českej zeme. Stal sa predlohou pre rad gotických obrazov, medzi ktoré patrí aj Svätovítska Madona. Jej vernú kópiu, maľovanú temperou na troch doskách z alpskej borovice potiahnutých konopným plátnom, vlastnil aj brúsič drahých kameňov Dionysio Miseroni. Obraz bol vystavený na jeho dome na rohu Staromestského námestia a Železnej ulice a počas švédskeho obliehania roku 1648 sa pred ním Pražania modlili za záchranu mesta. Purkmaster Mikuláš František Turek zo Strumfeldu a Rosenthalu ho vtedy nosil po hradbách a na Karlov most, aby povzbudzoval obrancov. Po uzavretí mieru pripisovali Pražania svoje víťazstvo príhovorom Panny Márie.

Stĺp bol postavený v rokoch 1650–1652 za podpory cisára Ferdinanda III., ktorý ho chápal ako votívny dar za „obranu a oslobodenie mesta“. Sochársku výzdobu viedol Jan Jiří Bendl, prvý veľký český barokový sochár. Jeho sochárska tvorba patrí k najstarším barokovým dielam v českých krajinách. Zároveň sa tento stĺp stal prvým mariánskym stĺpom v Čechách. Bol vybudovaný na mieste, kde v roku 1632 saskí vojaci po obsadení Prahy hrubo zneuctili Palladium, ktoré ukradli v Starej Boleslavi.

Ako rýchlo a s akou vážnosťou bola stavba zahájená, dokladá zápis z 22. apríla 1650 v pamätnej knihe Starého Mesta pražského. Dokument zaznamenáva rozhodnutie mestskej rady, ktorá poverila Dionýsa Misseroniho, významného správcu kráľovských zbierok, dohľadom nad stavbou. Základný kameň bol položený už 26. apríla 1650. Zápis výslovne uvádza, že stĺp je budovaný ako vďaka za záchranu mesta – teda nielen ako umelecké dielo, ale ako výraz kolektívnej pamäti a duchovnej vďačnosti. Obraz spojený s príhovormi za záchranu životov brániacich sa Pražanov bol umiestnený do posvätného priestoru uprostred stĺpa. V tom sa pražský Mariánsky stĺp výrazne odlišuje od starších mariánskych stĺpov severne od Álp – mníchovského na námestí Marienplatz (1638) a viedenského na námestí Am Hof (1647), čo ho medzi mariánskymi stĺpmi stavia do celkom výnimočnej kategórie.

Počas pruského obliehania Prahy v roku 1757 zasiahla anjela pokorujúceho diabla delová guľa, ktorá túto sochu rozbila. Miesto zaplnila v 19. storočí jej novodobá náhrada, na ktorú však počas výmeny korintskej hlavice z dôvodu jej zvetrania spadol trám z dreveného lešenia a vážne ju poškodil. Stĺp stál na Staromestskom námestí 268 rokov, až do 3. novembra 1918, keď ho dav strhol. Ten sa potom vydal na Karlov most s úmyslom pohodiť do Vltavy aj tamojšie sochy, v čom mu však zabránila ozbrojená hliadka. Atmosféra prvých dní vyhlásenej republiky bola plná eufórie, ale aj proticirkevných a protikatolíckych nálad. Už krátko po strhnutí stĺpa vznikli prvé snahy o jeho obnovu, vedené najmä katolíckymi spolkami. Tieto iniciatívy však zlyhali, pretože politická reprezentácia prvej republiky bola silne naladená proti cirkvi a verejná debata bola zaťažená historickými mýtmi. Tie sa neskôr stali základom komunistickej proticirkevnej propagandy, ktorá ich ďalej zosilňovala.

Obnova stĺpa v 21. storočí by bola mimoriadne náročná aj bez týchto historických záťaží. Vyžadovala kombináciu starostlivého zbierania dobových dokumentov a archívnych fotografií, archeologického prieskumu, meraní a moderných statických výpočtov. Projektanti a reštaurátori využili zachované fragmenty uložené v Lapidáriu Národného múzea, staré kresby, opisy i dobové fotografie. Každý detail musel byť zrekonštruovaný s maximálnou vernosťou od proporcií až po povrchovú štruktúru. Moderné technológie umožnili nájsť vhodnú náhradu za pôvodný pieskovec zo zaniknutých lomov, zatiaľ čo tradičné kamenárske a sochárske remeslo zabezpečilo, že výsledná podoba verne zodpovedá barokovému originálu.

Mariánsky stĺp dnes stojí nielen ako pripomienka barokovej zbožnosti, ale aj ako svedectvo o jeho hlbokom zakorenení v dejinách Prahy. Jeho príbeh spája stredovekú mariánsku úctu, barokové umenie, dramatické udalosti rokov 1632, 1648, 1757 i 1918 a snahu o obnovu národnej pamäti, ktorú už neobmedzuje komunistická cenzúra. Mariánsky stĺp dnes znova stojí ako symbol hodnotovej kontinuity, ktorá stojí na gréckom myslení, rímskom práve a kresťanskej etike, ktorú nedokázali pretrhúť ani hrôzy, ktoré poznačili celé 20. storočie.